Cesta 2020 cesta hranicou ,alebo cesta bez hraníc

Čo som to zase vymyslel? Nie etapák, ale vkuse. Pokiaľ to pôjde alebo 168 km zo Svrčinovca k Puntovi. Treba skúsiť aj viac ako 100 km a hranice možného a nemožného sú len v hlave... ale to bude až na záver.

4. ročník cesty bude trvať len 2 dni, ale bude o to intenzívnejší. Tento rok môj novy parťák Schuli otestovaný minulý rok na Javorníckej 100 sa podujme na cestu do vlastného vnútra a skúsi, kde sú jeho hranice. Suport mi robí ako vždy chlap, ktorý asi rád zdieľa moju bolesť plač nadávky a všetko, čo počas cesty prežívam - Andyško. A Maxo, ktorý už 2 roky zdieľal moje cesty a všetko sme prežívali spolu, sa tento rok sa dal na podporu. Som rád, že mam takýchto super kamošov, ktorí svoj voľný čas trávia obskakovaním pánka, ktorý skúša kde sú jeho hranice, chlapi ďakujem že vás mám.

Cesta 2020 má podnázov Cesta hranicou alebo bez hraníc. Hranice sú len v našich hlavách, aj keď som sa bál, že to tento rok bude trestné prechádzať hranicami Česka a Slovenska. Našťastie situácia sa ukľudnila a je to ako-tak OK. Vyrážame zo Svrčinovca 10:40. Máme veľké odhodlanie, veľké ciele a plány J... ale hovno, kecám, ideme si trocha zabehať a pokráčať, je to len trocha dlhšia prechádzka, ale zato krajšia. Začiatok ako lusk - hneď ideme zle. Po 100 m sa vraciame k autu a púšťame sa inou cestou, chaloši kukajú ako vyorane myši.

Počasie si dnes bude robiť asi čo chce, hneď začne popŕchať ale to neva, aspoň nesneží ako min rok . Prvá časť má 31 km a je najdlhšia, z toho 12 km stúpanie na vrch Veľký Polom (1067 m.n.m.) kecáme celú cestu, ešte sa nám chce... troška slnko, troška spŕchne, ale je teplo a Kysuce sú krásne. Na Murinkovom vrchu je krásna kaplnka a niečo, o čom budeme za pár hodín snívať - "kadibudky a 3" utešujeme sa že takých bude po ceste hádam viac (blbé utešovanie - skoro žiadna nebola). 

Hodinky ukazujú 29 km a voláme našej podpore, že do dvoch hodín sme tam. Cieľ je Klokočov - konečná, čaká nás kafičko a chlebík z masťou od Vlnečky a škvarková, moja výroba, chutí nám báječne + Cola a Birell (teraz to vyzerá ako reklamne okienko). Napapaní vyrážame na najkratší úsek 16 km po Makovský priesmyk. Počasie je premenlivé, občas spŕchne, občas vylezie slnko, tak si pripadáme ako magori - fukerka - obliecť, potom zase dole, lebo je v tom teplo, telefón do sáčka von zo sáčka a stále dokola, ale krajina je krásna, chalúpky na českej strane sú krásne udržiavané, tá slovenská strana je občas lepšia, občas horšia, ale čo už - Česi sú chalupári, Slovač radšej kolchozníči...

V Makovskom priesmyku nás zase čaká dáždik, tak ako na predošlej občerstvovačke + skvelý vývar zeleninkový. Našu podpornú dvojku dopĺňa partizán hádžuci granát, zdravíme ho a prosíme, nech už nič nehádže. Polievočka je mňamka, máme v nohách 47 km a 7,5 h sa snažíme v blate a daždi ostať čo najviac v suchu ale je teplo, tak nám to nejak nevadí. Po 40 minútach u našich 2 mamičiek sa lúčime a ideme ďalej. Je tu dobre, ale máme ešte pred sebou vyše 100 km. Náš ďalší cieľ je Kohútka, kde dorazíme cca o 23.00, berieme si už čelovky, bude ich už treba a dozvedáme sa, že nás tam bude čakať Krívač a odprevadí nás z kohútiky cez Makytu.

Táto etapa nás už začína preverovať psychicky aj fyzicky. Začne liať a sme na hrebeni. Blesky trieskajú okolo jedna radosť Keď si už myslime, že je vrchol búrky, začnú padať krúpy. Už som to nevydržal a kričím do oblakov: "Čo ešte na mňa skúsiš? Aj tak do kostola nepôjdem." A čakám, kedy začnú padať tanky. No nič, krúpy prestali a dážď utícha. Asi si ten hore chcel len pokecať , alebo nás skúša, či máme odvahu. Po minulom roku sa nebojím. Sneh hádam nepríde a pokračujeme. Chodníky sa zmenili na potoky. Je to sranda, ako rýchlo sa voda dostane do tenisky, ale ako dlho jej trvá, kým vyčrvká von.

Krajina je stále krásna a výhľady v opare sú báječné a občas aj záblesk zapadajúceho slnka. Postupne prichádza tma, tá nás preverí, či na to máme. 12 hodín na nohách a 70 km , blížime sa na Kohútku a scenérie sú báječné, v diaľke lietajú blesky a v noci v mrakoch vytvárajú krásne obrazy. Trocha nás tá blesková energia nabíja . Na Kohútke nás čaká naša podpora + nočný sprievod Krívač a jeho hafan Pegy a - prekvapenie, Peter, ktorý priviezol sprievod a zase si ho odvezie.

Niečo popapáme a ideme po 30 minútach ďalej. Čaká nás Makyta. So Schulim spomíname na minulý rok na Javornícku, ako sme na nej nadávali... Čo bude dnes, nevieme. Bude to prekvapko, blata je dosť, tak to bude sranda Krívač nasadzuje tempo, ale zisťuje, že nás stráca, tak čaká a vysvetľujeme mu, že to bude light  Pegina je super, stále čaká na posledného a dáva pozor, nech nik nezaostáva - svorka je svorka, síce občas ma skoro zhodí, keď okolo mňa prebehne, nemecká doga nie je drobček. Cesta na Makytu je nekonečná ako minulý rok, stále hore strmo, šmýka sa a nejako už nie je ani energie, Schuli začína mať problém zo žalúdkom, nič nevraví, drží sa opodiaľ, ešte že je tu Pegina, dáva na neho pozor, ja sa zakecávam z Krívačom a ideme dosť rýchlym tempom, aj 7 min na km J Z Makyty zbieham, ako keby som mal v nohách tak max 20 km a mám už 78, ale ide to! Som normálne prekvapený, asi tréning Zaži ultra pomohol + tréningy od môjho trénerka Adama (Adam dikes, som na tom lepšie). Ďalší krmelec je Strelná na 90 km, nevoláme suportu, lebo ani nevieme, kde po tme sme a zrazu sme pri aute. Tak ich po tichučku budíme, vyskakujú ako srnky a skáču okolo nás, to je neskutočné, čo pre nás robia. Krívač končí a je nám ľúto, krásne to ubiehalo. Sme už v stave, že menej komunikujeme, Schuli asi na tom nie je moc dobre so žalúdkom, tak moc nerýpem, len skúšam občas komunikovať už je trocha v stave "pokazený televízor" - ani obraz ani zvuk, ale hádam to prejde. Je po tretej hodine nad ránom a tešíme sa, že začne svitať. Vtáky začínajú štebotať, tak sme trocha pookriali. 

S ránom sa neprebúdza len príroda, ale aj naše trávenie... raz jeden, raz druhý zaujímame divnú polohu v kríkoch, je to docela prdel po 100 km v nohách zaujať dobrú polohu, ešte že mame karbónove leki. Napájadlo Vlársky priesmyk je na 118 km. Schuli moc nekomunikuje, je mu asi riadne blbo, bežím kúsok pred a volám k našim anjelom, nech varia cafe a všetko, čo majú. Sme vysraní z podoby a už aj dosť unavení bežíme po asfalte kúsok beh, kúsok kráčanie - na Indiána. Hurá auto a naši anjelici už čakajú na nás, prezúvam sa konečne do suchej novej obuvi inov8 terra ultra, je to super pocit mať nohy v suchu. Sú rozmočené, ale zatiaľ bez otlaku a iného poškodenia. Moje telo funguje báječne. Nič extra nebolí, je to len taká riadna únava ale maká ďalej ako super stroj. Ale kolegovi asi jeho stroj hlási poruchu, lebo mi oznamuje, že konči na 118 km. Moc ho neprehováram, lebo vidím, že sa poslednú časť strašne trápil, objímem ho a poďakujem, že to so mnou vydržal. Prekonal svoj rekord z minulého roku 105 km. Dnes 118 km, neboj Schuli, ešte to posunieme ďalej.

Môj pohlaď sa zameral na Andyho a Maxa, ktorý ide so mnou, toto sám už nedám, to už potrebujem podporu, Maxo ide, tak ja si zatiaľ trocha oddýchnem, kým sa nachystá. Ideme na to. Zohraná dvojka už z dvoch ciest a veľa spoločných behov. Dali sme spolu môj prvý maratón, 50-ku, Lazovú 100-ku, tak hádam ma dokope aj na Javorinu. Po jednom kilometri zisťujem, že som si pri aute zabudol rukavice na palice. Maxo ochotne beží spať po ne, ja to využívam zatiaľ na rannú stolicu. Po kávičke to ide samé. Začína pražiť slnko a zisťujem, že dážď včera bol super, bol očisťujúci a hlavne nevysával zo mňa energiu ako slnko. Ale čo chcem na 125 km!

Cieľje Starý Hrozenkov 140 km, odtiaľ je to už len 24 km na Javorinu a 4 km k Puntovi, to je už len kúsok, si vravím. Do Starého Hrozenkova ale prechádzam mukami. Po výbehu z lesa sa mám štverať cez obed 2,5 km 14% stúpaním po asfaltke bez stromu a tieňa... A teraz to začína. Som KO, každý krok po horúcom asfalte v rozmočených nohách je ako kráčať po žeravom uhlí + smaženie na kečku, čo odoberá parádne energiu z tela, ktorej tam už moc nie je. Konečne som hore a viem, že už len 2 km zbeh dole a bude ma čakať polievočka a všetko, na čo budem mať chuť, len som nerátal, že to bude kolmo dole. Bežím stále, ale cítim po 1 km, že stehná sú už na kašu, ale stále bežia. To telo je dnes asi nezničiteľné. Nie je... stačí malé stúpanie a už to nejde, v diaľke máva Andy a 300 m je ako nekonečna cesta. Začína vyhrávať hlava nad telom, 141 km - to som ešte nedal ani na biku a ja sa tu už 26 hodín špacírujem.

Dávam si polievku a cestoviny do nej, nech to ide ľahšie dole, moc to tam nejde, žalúdok už nechce spolupracovať, má toho už dosť, tak mu tam posielam ešte trocha cafe, Birellu a melón, kombinácia ako hovädo, ale mal som na to trocha chuť, tak hádam pomôže. Snažím sa prebrať a umývam si zuby o 13:36 oklamem telo, že je ráno a musí makať, pomohlo to asi 1km po rozpálenej asfaltke. Potom začal boj - jemnučko do kopčeka, tak na slnku pobehnem, v tieni kráčam, tieň stále menej a menej...

Obec Vyškovec končí a cesta začína prudko stúpať. Na tachometri 144 km, predo mnou už len 24 km ale dvakrát stúpanie 800 m, v hlave prebieha film Forrest Gump, scéna: "a pak se mi už nechtělo" a prestal bežať. Ja tiež sadám na zem plačem a nevládzem, Maxo sa vracia ku mne, dáva ma do chládku, niečo na mňa vraví motivačne, ale moja hlava už rozhodla: Je koniec, cesta skončila si na úrovni Štefánik trail - 144km aj dĺžkovo aj výškou - 5200 v.m. To si chcel tento rok dať, len Corona nedovolila, tak asi teraz si si ho dal, si v cieli. Skúšam sa vzpružiť, ale v hlave je počítadlo a nejako stále prepočítava výškové metre a dĺžku a nemá výsledok. Maxo volá Andyho, nech pre nás prídu. Ležím v autobusovej búdke a som KO, som smutný, nedokončil som to, ale zároveň som hrdý na seba - zase som posunul o kúsok vlastné hranice a viem, že je to len o hlave. Telo dokáže neskutočne veľa. Hranice sú len v našich hlavách a je len na nás, či sa necháme uzavrieť za hraničným plotom. Cesta hranicou alebo bez hraníc ma naučila veľa. Každý dokážeme veľa, len sa nesmieme nechať obmedzovať vlastnou mysľou, niekedy treba prepnúť do základného módu a zistíme, že je to báječné a dá nám to veľa. 

Píšem toto až po X dňoch,  lebo som stále spracovával všetko, čo sa odohralo v mojom ja. Pripadal som si ako ulita od slimáka - prázdna a strašne smradľavá, potom zostalo len prázdno v hlave a to bolo to, o čo som sa na predošlých cestách snažil, vyčistiť si hlavu a prišlo to až teraz.    Som prázdny. Nič zlé vo mne nie, je som prázdny, mam zo seba strach. Dokážem sa vrátiť do normálu? Asi áno, lebo musím. A v hlave začína šrotiť, aká bude cesta 2021, kam ju posuniem???

Ďakujem mojej rodine Mia a Deni že ma podporujete cmuk.   Ďakujem Schuli , Andy , Maxo že ste boli zase pri mne . A ďakujem všetkým ktorý ma podporujú .